Poézia

Poézia Ruženy Šípkovej je charakterizovaná básnickým majstrovstvom,začierajúcim do jej nevšedného talenu.

Knižka plná poézie.Človek, ktorý toho veľa zažil a naplno prežíva svoju každodennosť, v nej určite nájde voľačo, čo mu bude dôverne známe.

Po básnickej prvotine Mlčanie nepokoja (Perfekt 2009) prichádza Štefan Kuzma v krátkom čase s druhou zbierkou Prienik do ticha. Básne tejto zbierky uzatvárajú tvorivú mladosť autora.

Ján Marton vo svojej druhej zbierke šetrí slovami a o to majú jeho verše bez rýmu väčšiu silu. Je to koncentrát pocitu, beznádeje, úprimnosti… Je to nárek duše, ktorá sa zvíja, plazí, skučí, plače a jediné, čo sa jej podarilo dočiahnuť, je pero.

Zbierka básní popredného autora obsahuje prierez jeho tvorbou z obdobia od vydania poslednej knižne publikovanej zbierky (Jablko v dlani, 1998).

K vydaniu XI. zväzku Zobraných spisov Jozefa Cígera Hronského viedla snaha dať čitateľovi možnosť vytvoriť si čo najúplnejší obraz o tvorbe popredného prozaika prvej polovice 20. storočia.

Detvan je lyricko-epická báseň napísaná v rokoch 1845 až 1847.

Príbeh je inšpirovaný príbehmi o Matejovi Korvínovi a príbehmi s jánošíkovskou tematikou. Odohráva sa v 14. storočí v okolí Poľany počas panovania Mateja Korvína.

Zaujímavé prepojenie rytmického viazaného a uvoľnenejšieho nepravidelného verša dodáva autorkiným básniam ešte silnejší náboj. Autorka čerpá inšpiráciu z každodennosti, ktorá ako píše, ,,vonia korením a pracím práškom´´.

Básnická zbierka Dieťa osudu je autentickou výpoveďou tragicky živého lyrického subjektu, mladej bytosti zmietanej trýznivou skutočnosťou, pocitmi nenaplnenej lásky, absurdity života a z toho vyplývajúcej depresie.

Pomenovanie mesianizmus sa používa ako označenie pasívneho postoja, iracionálneho očakávania rýchlej nápravy neuspokojivého stavu sveta alebo civilizácie, štátu alebo národa prostredníctvom vyššieho zásahu spasiteľa.

Elégia Jorgeho Manriqueho Slohy na otcovu smrť sa pokladá za najzrelší plod španielskeho básnického stredoveku a za báseň univerzálnej lyriky.

Ján Marton nie je slovenský Charles Bukowski spod Tatier, on je zrkadlo. Nás všetkých. Koľko je v človeku pekného, toľko je v ňom aj škaredého. A z Martonových naturalistických básní prýšti túžba chytať sa práve koreňov.