O básnickej prvotine autora napísal Miloň Čepelka: „Som zbierkou Jozefa Pepsona Snetivého naozaj milo potešený. Až doteraz som ho poznal ako nápaditého, priestorekého, ironického a sebaironického prozaika, románopisca i poviedkara, tiež ako nadšeného muzikanta, skladateľa, textára i hráča, a teraz sa mi predstavil ako poeta. A pochopil som, že stále zamilovaný muž, ktorý k ženám vzhliada s úctou, lebo v nich právom vidí ako prameň inšpirujúce slasti, tak korektorky mužsky snivých úletov, rušiteľky, ale aj strážkyne strácané a vždy len na okamih znovu nadobúdanej vytúženej rovnováhy, partnerky nám keď nie dvierka, potom iste aspoň kukátka do svedomia a do tajomných priestorov za zjavnou skutočnosťou, nemôže básnikom nebyť. Poézia hodná toho mena snaží sa pomôcť nám v tom istom, a preto som sa po prvotnom užasnutí čoskoro prestal jeho veršom diviť a začal ich vďačne vychutnávať práve v rozmanitosti ich tónin, ktoré mieria od epigramu, haiku, litania etcetera až k obyčajnému povzdychu, výkriku či prísne umeranému sonetu. Sú nabité kladne aj záporne, avšak sú nabité. Trýska z nich energia, a tá ma budí, núti ma čítať a nebáť sa žiť. Nečakať na odpovede raz a navždy platné – tie napokon neexistujú – ale pýtať sa, pýtať sa, pýtať sa. Verím, že ak sa im otvoríte, vyvolajú vo vás rovnakú ozvenu a rovnakú chuť. A to vám zo srdca prajem.“