Kniha sa usiluje o dialóg medzi súčasným afektívnym obratom v humanitných vedách a skúmaním filmovej formy.
Východisko tvorí model dvojsmerného pohybu medzi melodramatickým excesom a afektovou teóriou.
Melodramatický (nad) žáner využíva určitý repertoár excesívnych výrazových prostriedkov na vyjadrenie krajných emocionálnych stavov či situácií, najmä utrpenia, ktoré vyplýva z nedosiahnuteľnosti objektu túžby.
Tento melodramatický exces sa typicky uplatňuje v momentoch, keď dej ustrne v symbolickom usporiadaní a všetko sa sústredí na gestá a pózy ohromených postáv.
S daným druhom excesu pracujú aj početné experimentálne filmy, ktoré ho však cez expresívne a performatívne operácie s priestorom, časom a telesnosťou premieňajú natoľko, až sa stáva afektívnym.
Pojem afekt, často vymedzovaný len abstraktne či negatívne, možno potom chápať ako výsledok ozvláštnenia emocionálnych znakov, ktorý vyjavuje, akým spôsobom sa telá a objekty zasiahnuté pátosom môžu meniť bez toho, aby sa ustálili v rozpoznateľných gestách či symboloch. Na základe špecifických štylistických mechanizmov tak afekt získava svojbytný estetický variant, totiž variant melodramatický.
Rozbor konkrétnych filmov Wernera Schroetera, Kennetha Angera či Carmela Beneho v kontexte spriaznenej umeleckej a experimentálnej tvorby ukazuje, ako tento dvojsmerný model funguje a aké podnety môže priniesť ako pre štúdium afektov, tak aj pre filmovú teóriu.