Vyšiel som k mame a teraz pokračujem miernou okľukou. V miestach, ktorými vedie, som pobudol letmo a je tam plno tajomstva. A harmónia je stále viac a viac neuchopiteľná. v Kedysi som počul o dievčatku, ktoré tak milovalo Ladov obraz vodníka sediaceho pri nechtíku na brehu rybníka a tak sa jej páčil ten spln, že dlho dlhala prstíkom, až ten nechtík zjedla. Aj mne sa chce v úžase nad nekonečnou krásou prehltnúť stromy a vláčne lúky a srny na lúči a káňatá nad nami a vodu z potoka. A keď sa vraciam a pozerám sa do nekonečnej roviny so žltnúcim žitom, vysychajúcim potokom s jelšami a skromnými briezkami, počujem lokálku húkajúcu pri Moravane a dohliadam k Chrudimi, až k Železným horám, a do neba a do mrakov, viem, že som doma. A chce sa mi, ako tomu dievčatku, všetko raz a navždy podržať ako obraz, ako skutočnosť, ako realitu začínajúcu za hranicami umenia. A jemnou škárou medzi mrakmi sa prediera slnko a za ním vykukuje on, ten pán všetkého a jeho miera, čo to všetko spôsobil, a začujem čosi, čo znie ako… láska. Voľné pokračovanie autorovho biografického bestselleru Jedu k mame.