Ako som ju stretol? Gentleman sa predsa nechváli. Našťastie nie som gentleman. Najskôr som jej zaplatil za venček (tým myslím zákusok, ale o to nejde), vzápätí som ju defloroval. A potom? Nechal som jej vizitku a odišiel odtiaľ ako kráľ. Áno, dalo by sa povedať, že sme si vážne padli do oka. Ako som stretla Williama? Prišiel ku mne do pekárne, kúpil si venček, ukradol kvety z vázy – stále netuším, čo s nimi chcel robiť – a nechal mi svoju vizitku. Než vám poviem, ako som s ňou naložila, mala by som niečo objasniť: William mi vstúpil do života v ten najhorší možný okamih. Pekárstvo krachovalo, môj vlezlý bývalý ma odmietal nechať na pokoji. A len tak mimochodom som bola dvadsaťpäťročná panna, čo mi moji priatelia neustále predhadzovali. Vyriešiť posledný z mojich problémov s Williamovou pomocou by bolo ako zabiť muchu kladivom – prehnané, ale úžasné. William bol neuveriteľne príťažlivý – bol sexy presne tým spôsobom, ktorý ženské núti robiť hlúpe veci, a ja kvôli tomu myslela na úplnej šialenosti. Napadlo ma, že keby ju zabil William so svojimi nemožne vypracovanými svalmi, tej muche by to ani nevadilo – a ja som na tom bola rovnako. A tak som mu zavolala. Možno som vedela, že to nie je dobrý nápad. Možno som sa rútila v ústrety katastrofe. Vedela som, že si koledujem o problémy, keď sa do telefónu zasmial tým svojim hlbokým sexi hlasom a povedal: „Stále mám chuť na ten váš venček. Ponúkate donáškovú službu?“