Vo veľkolepom panoramatickom zábere onoho dlhého európskeho storočia od Francúzskej revolúcie (1789) do pruského masakru civilistov vo Flámsku (1914) líči významný anglický historik politický zápas kresťanských cirkví s emancipačným, liberálnym národným štátom na pozadí humanistických kultov , saint-simonovského a marxistického beztriedneho raja budúcnosti – s ich zatiaľ ešte komickou, pretože predtotalitnou občianskou liturgiou a rituálmi odvodenými z kresťanstva. Politické náboženstvá mali paradoxne pôvod v racionalizme osvietenstva, teda v osvietenskom kulte človeka, osvety a rozumu, z ktorého vychádza aj prakticky celá historiografia 20. storočia, ktorá považuje náboženstvo za obyčajnú dekoráciu socioekonomického vývoja bez toho, aby sa zaregistrovala, že sa zaregistrovala, že sa. Kľúčom k porozumeniu európskemu vývoju je práve rozumárska utopická viera v dokonalé spoločenské usporiadanie, ktoré zatratila kresťanskú transcendenciu i posmrtnú spásu a stáva sa vražedným plánom na totálnu prestavbu tohto sveta – predznamenaným už jakobínskou genocídou vo Vendeé. Burleigh názorne dokladá, ako v kotli pozemských ideológií v storočí stále ešte kresťanskom dozrievali plány, z ktorých sa neskôr zrodili dvojčatá nacionálneho a internacionálneho socializmu. Dielo na výsosť aktuálne možno povedie aj k zamysleniu nad budovateľským plánom novej Európy.